zákony spoločenského vývoja — K. Marxom a F. Engelsom objavené všeobecné, najpodstatnejšie, opakujúce sa väzby a vzťahy, ktoré existujú v zdanlivom chaose spoločenských javov. Ak v prírode pôsobia slepé sily a všeobecné zákony sa prejavujú vo vzájomnom pôsobení týchto síl v spoločnosti pôsobia ľudia a zákony spoločenského vývoja sa prejavujú v ich cieľavedomej činnosti. Zákony vývinu spoločnosti, práve tak ako zákony prírody, majú objektívny charakter, t. j. vznikajú a pôsobia nezávisle od vôle a poznania ľudí. V. I. Lenin zdôrazňoval nielen objektívny charakter spoločenského bytia, ale v závislosti na tom aj objektívny charakter zákonov vývoja spoločnosti. Podľa neho spoločenské bytie je nezávislé od spoločenského vedomia ľudí. „Z toho, že žijete a hospodárite, rodíte deti, vyrábate produkty a vymieňate ich, vzniká objektívne nevyhnutná reťaz udalostí, vývinová reťaz, ktorá je nezávislá od vášho spoločenského vedomia.”
Či ľudia chcú alebo nechcú, vstupujú do spoločenských vzťahov, ktoré tvoria ekonomickú bázu — základňu spoločnosti. Ekonomická základňa spoločnosti určuje ideologickú nadstavbu spoločnosti — morálku, náboženstvo, politiku (štát) a právo, filozofiu a i. Historický materializmus odhalil všeobecný zákon vývoja spoločnosti, ktorého podstata je vyjadrená vo formulácii: spoločenské bytie určuje spoločenské vedomie. Napríklad vznik a existencia náboženstva ako odrazu spoločenského bytia ľudí v skreslenej fantastickej forme bola podmienená postavením človeka, ktorý bol v prvotnopospolnom a otrokárskom zriadení pod vplyvom ubíjajúcich ho prírodných a spoločenských síl. Zákon súladu výrobných vzťahov s úrovňou a charakterom rozvoja výrobných síl je objektívny, nezávislý na vôli a vedomí ľudí. V triednej antagonistickej spoločnosti je objektívnym zákonom jej rozvoja triedny boj, ktorý v určitej etape zmení cestou revolúcie existujúce spoločenské zriadenie a nahradí ho iným.
V protiklade k vedecky zisteným faktorom náboženstvo odmieta existenciu objektívnych zákonitostí v prírode a spoločnosti, ako aj možnosť ich poznania a vedeckého predvídania; tým zároveň zavrhuje historický materializmus ako vedu o najvšeobecnejších zákonitostiach spoločenského vývoja. Predstavitelia cirkví tvrdia, že všetko je v rukách božích a že boh riadi osudy ľudí a národov. Hlásajú vieru v absolútnu ľubovôľu boha, vieru, ktorá vylučuje akékoľvek objektívne zákony spoločenského vývoja. Zároveň sa podľa náboženských ideológov život ľudí podriaďuje poriadku, ktorý určuje boh, a preto je tento poriadok nemeniteľný. Náboženské učenie vychádza z toho, že vôľu božiu nemožno poznať. Všetky tieto spletité tvrdenia vytvárajú mystickú predstavu o božskej prozreteľnosti a zhodujú sa v odmietaní zákonitého a objektívneho vývoja spoločnosti. Človek je z hľadiska náboženského len hračkou v rukách božej všemohúcnosti; nič proti nej nedokáže, jeho údelom je prosiť a čakať milosť „najvyššieho”.
Triednu a sociálnu nerovnosť, súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov náboženstvo považuje v zásade za nemenné usporiadanie vecí. V encyklike pápeža Leva XIII. Rerum novarum (encykliky pápežského sociálne) sa hovorí: „... známu požiadavku socializmu, aby sa majetok stal majetkom spoločným, je nevyhnutné celkom odmietnuť... Keď sa chce pomôcť ľudu, musí predovšetkým platiť zásada, že súkromné vlastníctvo je nedotknuteľné.” Pápež Pius Xl. vyhlasoval jednomyseľnosť všetkých pápežov v tvrdení, že „právo súkromného vlastníctva je dané ľuďom prírodou samou, čiže samým Stvoriteľom...” Podobné tézy obsahuje encyklika Mater et magistra a ďalšie dokumenty rímskych pápežov. V biblii, talmude, koráne sa tiež hlása nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva a nevyhnutnosť rešpektovať poriadky, vytvorené na tomto základe, ako božské a večné.
Historický materializmus kritizuje nevedeckosť a neopodstatnenosť náboženského učenia, ktoré odmieta objektívne zákony spoločenského vývoja a konštatuje, že tieto zákony sú nielen objektívne, ale aj poznateľné. Keď ich človek pozná, môže ich pre seba využiť takisto ako zákony prírody. Človek je slobodný vo svojich skutkoch, hoci táto sloboda nezáleží v očividnej nezávislosti od zákonov vývoja spoločnosti. Sloboda je poznanie nevyhnutnosti, je to možnosť konať sebaisto so znalosťou veci, je to moc ľudí nad prírodnými silami, i nad svojimi vlastnými spoločenskými vzťahmi. Táto moc sa získa vďaka poznávaniu zákonov vývoja prírody a spoločnosti. Preto marxisticko-leninské strany, ktoré vedú ľud socialistických krajín k socializmu a ku komunizmu, nepostupujú živelne, ale bojujú proti subjektivizmu a voluntarizmu, opierajú sa o objektívne zákony vývoja spoločnosti, ktoré odhalilo marxistické učenie. V Programe KS ZSSR sa hovorí: „Marxizmus-leninizmus odkryl objektívne zákony spoločenského vývoja, ukázal protirečenia vlastné kapitalizmu, nevyhnutnosť ich revolučného zvratu a prechod spoločnosti ku komunizmu.” Predovšetkým poznanie zákonov spoločenského vývoja umožnilo komunistickej strane viesť ľud do boja, ktorý sa r. 1917 skončil víťazstvom. Veľká októbrová socialistická revolúcia znamená celosvetový, historický obrat ľudstva od kapitalizmu, ktorý predvídali zakladatelia marxizmu. Revolučná prax viac ako čokoľvek iné odmieta náboženské učenie o spoločnosti. Socialistické premeny v ZSSR a v ďalších krajinách odhaľujú nielen reakčnosť, ale aj úplnú neopodstatnenosť náboženských tvrdení založených na cirkevnom učení o božskej prozreteľnosti a odmietaní zákonov spoločenského vývoja.
< Späť na Z
