žobravé
rády al. mendikanti – katolicke rehole, ku ktorým patria františkáni,
dominikáni, karmelitáni, augustiniáni – eremiti, trinitári (založení r. 1198 – do žobravých reholi zaradení r. 1609),
serviti, milosrdni bratia a i. Príslušníci týchto reholí sa rehoľným sľubom
zaväzujú, že nebudú mať nijaké osobné vlastníctvo, budú žiť z almužny a nebudú
mať vlastný domov. Cirkev pri zakladaní žobravých reholí sa usilovala čo
najhlbšie zapôsobiť na ľud hlásaním chudoby a osobným príkladom mníchov, a tak
s ich pomocou získať späť stratenú autoritu a zamedziť rýchlo sa šíriacu vlnu
stredovekej ľudovej herézy. Spočiatku sa tento ciel' v istom zmysle aj
dosiahol. Herézy sa do značnej miery potlačili za výdatnej pomoci inkvizície, vyhladzovacími
vojnami proti albigencom, systémom všeobecného udavačstva, ktorého chrbticu tvorili
členovia týchto reholí. Príživnícky spôsob života žobravých mníchov ich menil
na lenivcov a často aj na podvodníckych darmojedov. Naproti tomu ešte v 13.
stor. františkáni, pochádzajúci zväčša z chudobných vrstiev obyvateľstva, ako
vyznávači asketizmu vytvorili skupinu tzv. špirituálov (fraticellov),
ktorí ostro kritizovali cirkev a podstatnú časť rádu (konventuálov – minoritov). Za to ich
prenasledovali ako heretikov. Rozklad žobravých reholí a spravodlivé
rozhorčenie obyvateľstva prinútili cirkev podporiť snahy o obnovenie
disciplíny, obzvlášť v 15.–16. storočí. Vznikli osobitné rehoľné skupiny
(observanti), dožadujúce sa prísneho zachovávania pôvodnej regule. Z ich stredu
sa utvorili nové žobravé rády a kongregácie; napríklad kapucíni (r. 1525),
rekolekti (r. 1535) a i. Neskôr význam žobravých reholi v západnej Európe
upadol, no od 14.–15. stor. s rozvojom misijnej činnosti členovia žobravých
reholí stále častejšie odchádzali do mimoeurópskych krajín, kde popri misijnej
činnosti pripravovali aj cestu kolonizátorom. Žobravé rády sa v 20. stor.
výrazne aktivizovali a zúčastňujú sa v boji proti revolučnému robotníckemu
hnutiu a socializmu. Okrem rádu jezuitov sú to najväčšie katolícke rehole.
Podľa štatistiky z r. 1967 počet františkánov (s kapucínmi a minoritmi) tvoril
približne päťdesiattisíc, dominikánov pätnásťtisíc, karmelitánov – asi
dvadsaťtisíc, augustiniánov – viac než desaťtisíc.
< Späť na Z
