zmysel života človeka (alebo cieľ života, jeho „určenie“) — vykladali predstavitelia rozličných tried v rozličných obdobiach odlišne. To sa prejavilo aj na vývine mnohých smerov predmarxovskej etiky, ktoré videli zmysel života v šťastí (eudaimonizmus), slastiach a rozkošiach (hedonizmus), duševnej vyrovnanosti (stoicizmus) a pod. Najrozšírenejšie náboženstvá majú tendenciu pripisovať životu človeka akýsi zvonku daný, bohom určený zmysel a vidieť ho predovšetkým v príprave na údajný posmrtný život, v ktorom sa človek dočká odplaty za svoje správanie sa na zemi. Tieto myšlienky vnucujú ľuďom pomýlenú nádej na lepši „večný život“ po smrti, znižujú v ich očiach význam reálnych životných záujmov; zmierujú ich s poriadkom vládnucim vo vykorisťovateľskej spoločnosti — so sociálnou nespravodlivosťou, strádaním a iným zlom. Náboženstvo vysvetľuje pozemské zlo ako skúšku, ktorú na ľudí zoslal boh, aby sa presvedčil, či sú hodní posmrtnej blaženosti. Náboženskí ideológovia preto spájajú Zmysel života — v ktorom sa človek pripravuje na budúci život — s pokorným znášaním i najťažších skúšok, s odriekaním sa všetkého pozemského, s odovzdaným slúžením bohu: iba to, podľa ich predstáv, zabezpečí človeku ako „otroku božiemu“ spasenie (večnú blaženosť) pred večnými mukami v záhrobnom živote. No týmto výkladom zmyslu života sa náboženstvo neuspokojuje. Podľa apoštola Pavla: „Nikto z vás nežije sebe a nikto sebe neunikne, lebo ... Pánovi žijeme ... Pánovi umierame“. Opravdivý zmysel života človeka podľa kresťanskej vierouky je v skrúšenom velebení boha, v iluzívnej orientácii na posmrtné spasenie. Také isté je v podstate učenie islamu, aj iných dnešných náboženstiev. Náboženský výklad zmyslu života spája v sebe krajný mysticizmus, krajný individualizmus (osobná spása predovšetkým) a krajnú reakčnosť: vštepuje masám náboženský fanatizmus, a celkove zodpovedá záujmom vykorisťovateľských tried.
Veda odhaľuje náboženské ilúzie a dokazuje, že niet ani boha ani záhrobného sveta; presviedča nás o tom, že život človeka nemá nijaký vopred určený, znovu daný zmysel. Má iba ten zmysel, ktorý v ňom sám vidí a ktorý mu dáva. Vo svojom racionálnom význame, vylučujúcom teleologický výklad, reálny zmysel života človeka môže byť iba pozemský, nie mystický iluzívny. Vyplýva to zo samého faktu ľudského bytia a z podstaty človeka ako spoločenského tvora. Zmysel života ľudí spočíva v tom, že využívajú svoje sily a schopnosti na dosiahnutie cieľov, ktoré pred nich stavia život a ktoré si vytyčujú oni sami, v činnosti pre svoje dobro, v uspokojovaní rozmanitých životných potrieb, v práci a oddychu, v stálom styku s inými ľuďmi, a napokon v týmto všetkým podmienenej plnosti citov, v úsilí o dosiahnutie radosti zo života a šťastia. Také chápanie zmyslu života je jedine prirodzené a zdravé. Nevylučuje, ba naopak, predpokladá možnosť zasvätenia života ušľachtilému pozemskému veľkému cieľu. V podmienkach vykorisťovateľskej spoločnosti, ktorá stavia záujmy jedných proti záujem druhých, pracujúce masy do značnej miery nemajú možnosť takejto realizácie. Sociálny útlak, bezprávie, bieda, existenčná neistota vyvolávajú u mnohých ľudí pesimistické nálady, myšlienky o nezmyselnosti života, pokusy utešiť sa mystickou nádejou na záhrobný život; vyvolávajú klamné predstavy o zmysle života. Deformujúci vplyv triedneho útlaku vyvoláva pritom jednostranné chápanie zmyslu života, a často neuspokojuje nielen vykorisťované masy, ale ani privilegované vrstvy vykorisťovateľskej spoločnosti.
Marxizmus, ktorý odhalil objektívne zákony spoločenského vývinu, dokázal, že pracujúce masy sa môžu oslobodiť od všetkých druhov útlaku a vykorisťovania triednym bojom, revolučným zvrhnutím nadvlády vykorisťovateľov a budovaním komunistickej spoločnosti. Komunizmus s jeho beztriednym spoločenským zriadením, plánovanou výrobou a optimálnym rozvojom produktívnych síl umožňuje v plnej miere uskutočniť zásadu „každý podľa svojich schopností, každému podľa jeho potrieb“. Preto víťazstvo komunizmu je historickým poslaním, najhumánnejším cieľom robotníckej triedy, všetkých pracujúcich a všetkých pokrokových ľudí. V dosiahnutí tohto cieľa sa spájajú záujmy jednotlivcov so záujmami ľudu; marxizmus učí každého uvedomelého človeka podriaďovať tomuto cieľu celú svoju činnosť. Boj a tvorivá práca v mene tohto veľkého cieľa v jednotnom kolektíve slobodných a rovnoprávnych ľudí viac ako čokoľvek iné môžu dať a dávajú ľuďom pocit plnosti života, najvyššie šťastie v živote: dávať životu človeka najvyšší zmysel, je najušľachtilejším životným poslaním moderného človeka. V takomto marxistickom chápaní zmyslu života niet miesta pre náboženské a iné, jednostranné predstavy o ňom.
< Späť na Z
