Sloboda vyznania patrí do komplexu základných demokratických práva povinností, ktoré Ústava ČSSR z r. 1960 (čl.
Ustanovenia Ústavy ČSSR z r. 1960 sú v oblasti slobody vyznania potvrdením a pokračovaním právneho stavu zavedeného a osvedčeného za účinnosti Ústavy 9. mája 1948 (§
Zákonom č. 217/1949 Zb. bol zriadený Štátny úrad pre veci cirkevné a Slovenský úrad pre veci cirkevné — dnes na základe reorganizácie ústredných orgánov štátnej správy ich kompetenciu vykonávajú Sekretariáty pre veci cirkevné pri Ministerstvách kultúry ČSR a SSR — ktorých úlohou je „dbať o to, aby sa cirkevný a náboženský život vyvíjal v súlade s ústavou a zásadami ľudovodemokratického zriadenia, a zabezpečil tak pre každého ústavou zaručené právo slobody vyznania, založené na zásadách náboženskej znášanlivosti a rovnoprávnosti všetkých vyznaní” (§ 2 cit. zák.).
Zákon č. 218/1949 Zb. o hospodárskom zabezpečení cirkví a náboženských spoločností štátom, sleduje záujem socialistickej spoločnosti, aby kultový aparát jednotlivých náboženských organizácií slúžil len svojmu náboženskému poslaniu, aby bol plne materiálne vybavený na saturovanie rýdzo náboženských potrieb veriacich občanov, pokiaľ títo o jeho služby majú záujem, a aby nemal možnosť materiálne vybavenie zneužiť na nenáboženské, najmä politické ciele. Za tým účelom na základe cit. zákona: 1. Štát poskytuje duchovným cirkví a náboženských spoločností, ktorí pôsobia so štátnym súhlasom na miestach v duchovnej správe, cirkevnej administratíve alebo v ústavoch pre výchovu duchovných osobné požitky (základný plat, hodnostný prídavok a i.); majú nárok na náhradu sťahovacích a iných výdavkov podľa všeobecných predpisov a na sociálne dávky (najmä na nezaopatrené deti a penzijné zabezpečenie) obdobne podľa predpisov platných pre štátnych zamestnancov. 2. Duchovní sú zamestnanci cirkví, pôsobia a sú ustanovovaní na miestach zriadených so štátnym súhlasom — ich duchovenská činnosť v cirkvách a náboženských spoločnostiach je podmienená lojalitou a bezúhonnosťou (zložením sľubu vernosti ČSSR). Socialistický štát si tak zabezpečuje dohľad, bdie, aby verejný výkon kultu nevykonávali osoby štátu nepriateľské a pod. Zásadne pritom neovplyvňuje vlastné náboženské otázky náboženských organizácií. 3. Štát vydržuje učilištia a ústavy pre výchovu duchovných (bohoslovecké fakulty). 4. Na štát prešiel všetok súkromný a verejný patronát; v dôsledku toho zanikli akékoľvek súkromné a verejné záväzky prispievať na účely náboženských organizácií opierajúce sa o patronát alebo iné právne dôvody, dlhodobé zvyklosti a pod. 5. Štát hradí cirkvám a náboženským spoločnostiam podľa ich schváleného rozpočtu riadne vecné náklady spojené s výkonom kultu i s cirkevnou administratívou; v súvislosti s tým dozerá na majetok cirkví a náboženských spoločností; v odôvodnených prípadoch poskytuje zvláštnu pomoc na mimoriadne vecné náklady. 6. Boli zrušené všetky dovtedajšie predpisy, upravujúce právne pomery cirkví a náboženských spoločností; t. zn., že boli odstránené rozdiely medzi náboženskými organizáciami, veľké cirkvi stratili definitívne charakter preferovaných verejných korporácií (cirkvi recipované), ktorým štát podľa buržoáznych predpisov zabezpečoval bracchium saeculare, poskytoval kongruu a i.
V zmysle zákona o hospodárskom zabezpečení za náboženské organizácie sa považuje cirkevný aparát zabezpečujúci a obstarávajúci výkon kultu toho ktorého vierovyznania. To znamená, že v Československu nepoznáme združovanie veriacich (laikov) za účelom materiálneho zabezpečenia výkonu kultu. Príslušníkom vierovyznania — resp. cirkvi v širšom zmysle slova — je ten, kto sa ním vnútorne cíti Je to voľný, rýdzo osobný vzťah, nie je to vzťah upravený právne, ako to bolo za platnosti buržoáznych predpisov, kedy sa príslušníkom cirkvi stával občan na základe rituálneho aktu, ktorý zakladal právo cirkvi na pokrsteného, obrezaného a pod. spravidla hneď po narodení (bracchium saeculare). V zmysle zákona o hospodárskom zabezpečení za povolené, resp. uznané náboženské organizácie sa dnes považujú len cirkvi a náboženské spoločnosti, ktorých duchovní (kazatelia a pod.) pôsobia so štátnym súhlasom. Nelegálne pôsobia okrem nich niektoré sektárske skupiny (sekty).
Podrobné predpisy o hospodárskom zabezpečení jednotlivých náboženských organizácií s prihliadnutím na ich špecifiká obsahujú vládne nariadenia (nariadenie o zabezpečení rímskokatolíckej cirkvi č. 219/1949 Zb., československej cirkvi husitskej č. 220/1949 Zb., evanjelických cirkví č. 221/1949 Zb., pravoslávnej cirkvi č. 222/1949 Zb., náboženských spoločností č. 223/1949 Zb., gréckokatolíckej cirkvi č. 70/1968 Zb.
K právnemu zabezpečovaniu a ochrane realizácie princípu občianskej slobody vyznania uvedenými zákonmi z r. 1949 prišlo na základe dlhodobých skúseností so zneužívaním náboženstva na reakčné politické ciele na našom území prostredníctvom kultového aparátu náboženských organizácií, osobitne hierarchiou rímskokatolíckej cirkvi (katolícka akcia). Cirkevnopolititické zákony z r. 1949 sa stali osvedčeným nástrojom na paralyzovanie politizujúceho klerikalizmu prekážajúceho aplikácii ústavného princípu občianskej slobody vyznania, sú organickou súčasťou sústavy právnych noriem zabezpečujúcich tento princíp v živote československej socialistickej spoločnosti. Svojím spôsobom nadväzujú na predchádzajúce sekularizačné zákonné úpravy ľudovodemokratického štátu vydané najmä v súvislosti s pozemkovou reformou (veľkostatky cirkevné), znárodnením priemyslu a bankovníctva a poštátnením školstva, ktoré obmedzili podstatne vplyv cirkvi na smer a vedenie štátu.
Do súboru noriem zabezpečujúcich aplikáciu slobody vyznania patria závažné ustanovenia rodinného práva a zákon o matrikách. Zákon č. 94/1963 Zb. o rodine (predtým zák. č. 265/1949 o práve rodinnom) zabezpečuje rovnoprávnosť občanov v otázkach rodinného života a manželstva; platné sú preto výlučne manželstvá uzavreté pred orgánom štátu (MNV povereným viesť matriky). Zákon nepozná prekážku manželstva z titulu rozdielneho náboženského vyznania; dovoľuje náboženské sobášne obrady až po uzavretí manželstva pred národným výborom, povereným viesť matriky. Náboženské sobášne obrady sú tak len cirkevným požehnaním už platného sobáša, resp. udelením sviatosti manželstva podľa kanonických cirkevných predpisov; je to čisto súkromný akt, ktorý nemá žiadnu právnu relevanciu, nezakladá ani práva ani povinnosti, neobmedzuje v nijakom prípade rodičovskú moc. (Cirkvi nemajú právo dať podpisovať manželom toho istého i rozdielneho náboženstva reverzy o náboženstve detí, ako si to pod psychickým nátlakom vynucovali v minulosti a pod.). Zákon č. 268/1949 Zb. o matrikách (§ 27) previedol všetky matriky vedené duchovnými ako verejnými matrikármi dňom 1. januára 1950 do majetku štátu a do správy národných výborov. Zápisy, ktoré si vedú duchovní po 1. januári 1950 o krstoch, obriezkach, birmovaných, pochovaných a pod., slúžia výlučne pre cirkevnú evidenciu.
V zhode s princípom občianskej slobody vyznania bola uznesením vlády z 27. júna 1954 zrušená evidencia občanov o ich náboženskom vyznaní alebo stave bez vyznania a bolo nariadené, že od občanov nebude v žiadnom prípade vyžadované, aby štátnym úradom, podnikom a pod. oznamovali svoje náboženské vyznanie alebo stav bez vyznania (bezkonfesijnosť). Uvedené právne úpravy vo svojom komplexe vyjadrujú sekularizačné opatrenia zamerané na dôslednú aplikáciu princípu slobody vyznania.
Aj Trestný zákon ČSSR (v znení zák. č. 113/1973 Zb.) chráni princíp slobody vyznania z viacerých aspektov. V skupine trestných činov proti slobode, postihuje obmedzovanie slobody vyznania. Podľa § 236 „Kto násilím, hrozbou násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy a) núti iného na účasť na náboženskom úkone, b) zdržuje iného bez oprávnenia od takej účasti, alebo c) inému v užívaní slobody vyznania ináč bráni, potresce sa odňatím slobody až na jeden rok alebo nápravným opatrením”.
Tr. zák. chráni slobodu vyznania, keď postihuje činy hrubo narušujúce občianske spolužitie, ktorých skutkovou podstatou je násilie proti skupine obyvateľov a proti jedincovi (§ 196) a hanobenie národa, rasy presvedčenia (§ 198). Podľa 196, ods. 2 „Kto použije násilie proti skupine obyvateľov alebo jednotlivcovi alebo sa im vyhráža usmrtením, ublížením na zdraví alebo spôsobením škody veľkého rozsahu preto, že sú stúpencami socialistického spoločenského a štátneho zriadenia, pre ich národnosť, rasu, vyznanie alebo preto, že sú bez vyznania, potresce sa odňatím slobody až na dva roky alebo nápravným opatrením”. Podľa § 198 „Kto verejne a pohoršujúcim spôsobom hanobí a) niektorý národ, jeho jazyk, alebo niektorú rasu, alebo b) skupinu obyvateľov republiky preto, že sú stúpencami socialistického spoločenského a štátneho zriadenia, pre ich vyznanie alebo preto, že sú bez vyznania, potresce sa odňatím slobody až na jeden rok alebo nápravným opatrením”.
Trestné je zneužívanie náboženskej funkcie. Podľa 101 „Kto z nepriateľstva k socialistickému spoločenskému a štátnemu zriadeniu republiky zneužije svoju náboženskú funkciu v úmysle nepriaznivo ovplyvňovať veci všeobecného záujmu, potresce sa odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky”. V tejto súvislosti historická skúsenosť národov Československa prikazuje, že vzhľadom na charakter klerikálneho antikomunizmu (klérofašizmus) nezanedbateľným z hľadiska ochrany slobody vyznania je aj § 260 Tr. zák., podľa ktorého „Kto podporuje alebo propaguje fašizmus alebo iné podobné hnutie, ktoré smeruje k potlačovaniu práv a slobôd pracujúceho ľudu alebo ktoré hlása národnostnú, rasovú alebo náboženskú nenávisť, potresce sa odňatím slobody na jeden rok až päť rokov”. Podľa § 261 „Kto verejne prejavuje sympatie k fašizmu alebo k inému podobnému hnutiu uvedenému v § 260, potresce sa odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky”.
Tr. zák. (§ 178) postihuje aj úmyselné marenie a sťažovanie výkonu dohľadu vykonávaného podľa zákona o hospodárskom zabezpečení cirkví a náboženských spoločností štátom.
Československá sústava zákonodarstva o kultoch prijatím zákona o hospodárskom zabezpečení cirkví a náboženských spoločností štátom má odlišnú formu od sovietskej úpravy i od úpravy v ostatných socialistických krajinách, ktoré na zabezpečenie princípu slobody vyznania uzákoňujú formu odluky cirkvi od štátu a školy od cirkvi (zákonodarstvo ZSSR o kultoch). V obidvoch prípadoch ide o marxisticko-leninskú aplikáciu princípu občianskej slobody vyznania v daných podmienkach, v zmysle ktorej náboženstvo je súkromnou vecou v pomere k štátu nielen preto, že socialistický štát nemá a nemôže mať záujem náboženstvo politicky využívať ani násilne potláčať, ale aj preto, že nedovoľuje náboženstvo politicky využívať tak domácej ako i zahraničnej reakcií. Za tým účelom bolo potrebné v našich československých podmienkach aj hospodársky zabezpečiť výkon kultu. Samotné hospodárske zabezpečenie výkonu kultu a s ním spojený dohľad, aby cirkvi nerobili reakčnú politiku (katolicizmus) a aby sa nestali ani bezprostredným ideologickým nástrojom na politické exploatovanie náboženstva (protestantské cirkvi) — je v československých podmienkach dôležité z hľadiska odstránenia „spojenia medzi vykorisťovateľskými triedami a organizáciou náboženskej propagandy” (V. I. Lenin); jeho realizácia znemožňuje politické exploatovanie náboženstva proti najvlastnejším záujmom ľudu. V prechodnom období, keď ešte zvyšky domácich vykorisťovateľov disponovali určitým kapitálom a mohli ho využívať na ovplyvňovanie cirkevného aparátu, hospodárske zabezpečenie výkonu kultu a dozor nad ním sťažovali domácej reakcii prostredníctvom cirkvi politicky ingerovať na masy veriacich. Okrem toho v krajine, kde kultový aparát najrozšírenejšieho náboženského vyznania má organizačné centrum v imperialistickej cudzine (vo Vatikáne), ktoré samo patrí vo svetovom meradle medzi najväčších kapitalistických vykorisťovateľov, a za situácie, že aj kultový aparát protestantských cirkví by našiel ochotných a vďačných podporovateľov v kapitalistickej cudzine, je potrebné zabrániť vplyvu kapitálu aj z tejto strany. Treba pripomenúť, že v čase, keď sa v našich podmienkach uskutočnili opatrenia na materiálne zabezpečenie výkonu kultu, vysoká hierarchia sa pod demagogickými zámienkami pokúšala organizovať bojkot týchto opatrení, pretože sa nechcela vzdať svojho spojenia s kapitálom. Musela však vziať na vedomie, že prevažná časť veriacich občanov je s ňou v rozpore, nesúhlasí s politickým zneužívaním náboženstva zo strany kapitálu, ale naopak, dôsledne stojí na strane svojej vlády aj v otázke aplikácie zásady slobody vyznania. Podpora náboženskej propagandy zo strany kapitálu na jednej strane a materiálne zabezpečenie výkonu kultu v podmienkach československej socialistickej spoločnosti na strane druhej — sú dve podstatne rozdielne veci. V prvom prípade ide o materiálne zabezpečenie a vyjadrenie politickej a ideologickej zviazanosti, o „rozmanité faktické spojenie kapitálu s náboženskou propagandou”; v druhom prípade ide o zabránenie politického zneužívania náboženských organizácií na nenáboženské ciele. Prax potvrdzuje, že opatrenia na materiálne zabezpečenie výkonu kultu a dozor nad nim v československých podmienkach zaručujú, že sa cirkvi a náboženské spoločnosti môžu legálne prejavovať len ako náboženské organizácie, že materiálne zabezpečenie výkonu kultu a s ním spojený dohľad zo strany štátu umožňujú v Československu realizovať princíp občianskej slobody vyznania. Je namieste pri tejto príležitosti pripomenúť ponaučenie z druhej polovice šesťdesiatych rokov, keď sa narušil normálny vývin a keď v čase narastajúcej a vrcholiacej krízy československej spoločnosti potenciálne sily klerikalizmu (katolícka hierarchia a aj niektoré kruhy tzv. veľkých protestantských cirkví) v úsilí politicky znova zneužiť náboženstvo požadovali zrušenie zákonov o hospodárskom zabezpečení náboženských organizácií štátom a s tým spojeného dohľadu nad činnosťou cirkví. V atmosfére podceňovania, spochybňovania a negácie princípov vedeckého materializmu štátne orgány, ktoré mali zabezpečovať dohľad, prestali chápať cirkvi iba ako náboženské organizácie a kultovému aparátu poskytovali možnosť, aby vyvíjal činnosť ako relatívne samostatná politická sila, resp. aby sa stal ideologickým nástrojom o slovo sa hlásiacich zvyškov buržoázie, ktorej úsilie bolo v danej situácii súbežné s postojmi revizionistov. Obnovenie zákonnosti na úseku zabezpečovania princípu slobody vyznania a s ním spojené vymedzenie činnosti cirkví a náboženských spoločností na religióznu sféru patrilo k procesu konsolidácie a normalizácie našej spoločnosti.
Uplatňovanie slobody vyznania a v rámci nej zabezpečovanie umožnenia výkonu kultu (to znamená možností legálneho šírenia a upevňovania nemarxistickej ideológie), rovnako ako aj možnosti šírenia vedeckého materialistického, t. j. bezvýhradne ateistického svetonázoru — predpokladá zhodu so zákonmi socialistického štátu v celej kultúrno-výchovnej oblasti.
Formovanie vedeckého materialistického svetonázoru a s ním spojený zápas za prekonanie prežitkov vykorisťovateľskej spoločnosti vrátane náboženstva je úloha, ktorá je vlastná každému socialistickému štátu vedenému marxisticko-leninskou stranou. V Československej socialistickej republike je táto úloha formulovaná v článkoch 16 a 24 Ústavy CSSA. Podľa článku 16: „(1) Celá kultúrna politika v Československu, rozvoj vzdelania, výchova a vyučovanie sa vedú v duchu vedeckého svetového názoru, marxizmu-leninizmu, a v úzkom spojení so životom a prácou ľudu. (2) Štát spolu so spoločenskými organizáciami všemožne podporuje tvorivú činnosť vo vede a umení, usiluje sa o čoraz širšiu a hlbšiu vzdelanosť pracujúcich a o ich aktívnu účasť na vedeckej a umeleckej tvorbe a dbá o to, aby jej výsledky slúžili všetkému ľudu. (3) Štát a spoločenské organizácie sa sústavne usilujú odstrániť prežitky vykorisťovateľskej spoločnosti vo vedomí ľudí.” V článku 24, odstavec 3, sa hovorí: "Celá výchova a všetko vyučovanie sú založené na vedeckom svetovom názore a na úzkom spojení so životom a prácou ľudu."V súvislosti s vyučovaním je treba poznamenať, že duchovní cirkví a náboženských spoločností, prípadne aj iné nimi určené osoby (kanonická misia) spĺňajúce podmienku lojality k štátu, môžu vyučovať v školských budovách náboženstvo. Vyučovanie môžu organizovať legálne pôsobiace cirkvi a náboženské spoločnosti pre žiakov 2.—7. ročníka ZDŠ podľa spoločných smerníc Ministerstva školstva a Ministerstiev kultúry CSR a SSR na základe prihlášky podpísanej spravidla obidvomi rodičmi. Vyučovanie náboženstva nie je súčasťou školskej výuky, vyučuje sa spravidla len v dňoch pravidelného vyučovania a to po skončení denného vyučovania, aby nebol narušený jeho normálny priebeh.
Skutočnosť, že socialistická spoločnosť nemá záujem na likvidácii náboženstva na základe administratívnej represie, ale že má záujem na tom, aby si veriaci osvojoval materialistický svetonázor a aby v súvislosti s tým prekonával náboženstvo ako uvedomelý aktívny účastník výstavby novej spoločnosti, zaväzuje socialistický štát, aby zabezpečil šírenie materialistického svetonázoru dôsledne metódou názorného presviedčania.
Vládnuca trieda každej socialistickej spoločnosti — jej štát má pri aplikácii princípu občianskej slobody vyznania dvojjedinú úlohu: po prvé, povinnosť šíriť a upevňovať vedecký materialistický svetonázor, po druhé, priznáva občanovi právo vyznávať alebo nevyznával náboženstvo a náboženským organizáciám dáva priestor náboženstvo vysluhovať. Je to prvý raz v histórii ľudstva, že v boji ideológií zo strany vládnucej triedy sa uplatňuje činnosť, ktorá svojím obsahom vylučuje násilie. Je to proces i zápas za vysoký stupeň vlastného uvedomenia socializmus budujúceho človeka. V súvislosti s aplikáciou princípu slobody vyznania v ČSSR bolo v zložitom období politickej normalizácie a ideologickej konsolidácie na celoštátnej konferencii Národného frontu r. 1917 konštatované: „Jedným z ústavných práv našej spoločnosti je sloboda vyznania. My, ako komunisti, sme stúpencami vedeckého názoru, ale rešpektujeme náboženské cítenie našich občanov. Veriaci občania — príslušníci rozličných cirkví sa u nás slobodne môžu hlásiť k svojmu náboženstvu, bez prekážok sa zúčastňovať na náboženských obradoch. Socialistická spoločnosť venuje značné prostriedky na materiálne potreby jednotlivých cirkví. Nehodláme ani v budúcnosti na našom postoji k veriacim niečo meniť. Pravda, nepripustíme pokusy miešať náboženstvo s politikou alebo ho zneužívať na utváranie protispoločenskej opozície. Máme úprimný záujem na rozumnom usporiadaní vzťahov medzi štátom a jednotlivými cirkvami.
Pokoj i v tejto oblasti prospieva tak rozvoju socializmu, ako i náboženskému cíteniu ľudu . „situácia u nás nie je v tomto smere zlá. Pokiaľ možno, chceme ju ešte zlepšiť. Predpokladáme, pravda, lojalitu všetkých cirkví a ich predstaviteľov, koniec všelijakých politických špekulácií. Vieme, že u nás už bolo obdobie, keď nie našou vinou došlo i k bojovným stretnutiam, a vieme, ako sa to skončilo. Sily pracujúceho ľudu sú v tomto štáte také mocné a organizované, že by bolo chybou skúšať ich trpezlivosť. Ináč chceme byť voči nábožensky cítiacim ľuďom i voči cirkvám v celom praktickom živote tolerantní”. (G. Husák).
Prax krajín reálneho socializmu ukazuje, že pri právnom vyjadrení zabezpečovania zásady slobody vyznania je dôležité zabezpečiť zásadu právnou formou adekvátnou daným podmienkam každej krajiny, t. zn. v kontexte aj s jej históriou, aby forma napomáhala najschodnejšiu cestu pri realizácii zásady.
< Späť na Z
