žena a náboženstvo

žena a náboženstvo – všetky súčasné náboženstvá vo väčšej či menšej miere ospravedlňujú a posväcujú nižšie a bezprávne postavenie ženy, ktoré sa vytvorilo v triednej vykorisťovateľskej spoločnosti. Podľa rozšírených náboženských predstáv – žena nie je plnohodnotný človek rovnocenný mužovi, jej podstata je nedokonalá a hriešnejšia ako mužova. Podľa biblie a učenia islamu prvú ženu (Evu, Chavu) nestvoril boh zároveň s mužom (Adamom), ale stvoril ju pre muža, z jeho rebra. Biblia nehovorí, či boh, keď stvoril Evu z Adamovho rebra, vdýchol jej aj dušu, ako to urobil Adamovi, stvorenému z hliny. Na tomto základe potom nastoľovalo stredoveké duchoven­stvo otázku, či má žena dušu, alebo inak povedané pochybovalo o tom, či žena je rozumná bytosť, či je človek. Po úporných sporoch jeden z cirkevných snemov v 6. storočí vyriešil túto otázku kladne, ale len väčšinou jedného hlasu. Biblická legenda vyčíta žene, Eve, že je zodpovedná za prvotný – dedičný hriech ľudstva, za zvedenie Adama, aby ochutnali zakázané ovocie zo stromu poznania, za čo podľa biblie boh Adama a Evu vyhnal z raja, zbavil nesmrteľnosti a odsúdil ich aj ich potomkov – celé ľudstvo na trápenie v pozemskom živote. Žene pritom určil osobitný trest – rodiť deti v bolestiach a byť podriadenou mužovi.

Tézou o zlej ženskej prirodzenosti sa posväcovala niekedy ešte aj dnes, posväcuje neúcta k žene, jej zotročovanie, rozličné obmedzenia a zákazy. V dôsledku historických podmienok najďalej v tomto vzťahu k žene zašli východné náboženstvá. Budhizmus učí, že žena je bytosť tajnostkárska, zlomyseľná, falošná, ktorá neurobí zle len vtedy, keď zle urobiť nemôže. Ženou pohŕda aj hinduizmus. Podľa islamu základným životným poslaním ženy je slúžiť mužovi. V mno­hých právnych a majetkových situáciách stavia islam na úroveň jedného muža dve ženy. Bráni žene zúčastňovať sa spoločenskej činnosti, uložil jej žiť v prísne izolovanej domácnosti, vnútil jej mimo vyhradenej časti domu zahaľovať si tvár (parandža a pod.). Islam považuje ženu za majetok muža, umožňuje otcovi alebo bratovi podľa vlastného uváženia vydať ženu či dievča (aj maloleté) a brať za ňu výkupné, mať niekoľko žien a aj súložníc. Nepohodlné a nepokorné ženy treba podľa koránu biť. O málo lepší vzťah k žene má židovstvo. Talmud určuje mužovi denne ďakovať bohu za to, že ho nestvoril ako ženu a radí mu nehovoriť veľa so ženou. V rodine prikazuje žene podriaďovať sa vo všetkom mužovi. V synagóge ženy môžu byť len na osobitne vymedzenom mieste (otázka „čistoty“ ženy). Ženu ponižuje a zotročuje aj kresťanstvo. Až podnes kresťanské cirkvi považujú za posvätné slová apoštola Pavla: „Ženy buďte poddané svojim mužom akoby samému Pánovi, lebo muž je hlavou ženy...“ , „žena nech sa učí v tichosti vo všetkej poslušnosti. Nedovoľujem však žene vyučovať, ani nad mužom panovať, ale nech je tichá a pokojná. Adam bol totiž stvorený prvý, len potom Eva. A nie Adam sa dal zviesť, ale žena sa dala zviesť a dopustila sa hriechu.“ V pravoslávnej cirkvi ženu donedávna nepripúšťali k oltáru; v pravosláví a katolicizme ženy nemajú navštevovať kostol po pôrode, pokiaľ nevykonali osobitný očisťujúci obrad v pred­sieni kostola (tzv. úvod matky). Pravoslávni duchovní takto definovali ženu: „ohavná osočovateľka svätých, satanov sviatok, príbytok hada, .diablova útecha, pokušenie kajúcnikov, nevyliečiteľne chorá, nenapraviteľná hriešnica“, také a im podobné názory hodné stredoveku. Charakteristické je, že takmer vo všetkých aj súčasných náboženstvách žena nemôže byť kňazom.

Podporovaním zotročenia, bezprávia a nevedomosti ženy si náboženstvo upevňovalo vlastnú pozíciu a nevzdelaná žena, ktorá stratila istotu, snaží sa nájsť v náboženskom učení o vykúpení útechu a stáva sa jeho vernou oporou.

Komunistická strana považuje oslobodenie ženy od sociálneho a každého duchovného útlaku, vrátane náboženského, za jednu z úloh socialistickej revolúcie. Veľká októbrová socialistická revolúcia priniesla ženám rovnoprávnosť s mužmi. Prudký rozvoj schopnosti a duchovných síl žien, ich účasť vo všetkých oblastiach spoločenskej činnosti, iniciatíva a hrdinstvo žien v socialistickej výstavbe i práci vyvrátili náboženské postoje k ženám. V súčasných podmienkach ostrého ideologického boja nie je možné otvorené poníženie duchovných možností i spoločenského významu ženy. Preto sú náboženskí činitelia aj v kapitalistických krajinách prinútení manévrovať vo svojich výrokoch o žene. Niektoré staršie stanoviská zamlčujú, iné sa snažia vysvetliť po novom a presvedčujú, že náboženstvo neponižuje, ale pozdvihuje ženu a priznáva jej rovnoprávnosť s mužom. Tieto tendencie, bez ohľadu na náboženské vzťahy k žene, sa týkajú predovšetkým jej občianskeho a súkromného postavenia. V neveľkej miere sa týkajú postavenia ženy v náboženskom kulte. Napríklad v pravosláví žena môže plniť povinnosti žalmistu (ale nie duchovného diakona), umožnil sa jej prístup k oltáru v chráme. V niektorých protes­tantských náboženstvách sa v ojedinelých prípadoch žena môže stať kňazom. V islame sa dovo­lilo ženám, aby nenosili parandžu, navštevovali mešity a pod. Celkove sa však kultová prax a ani dogmatické základy islamu o ženách nezmenili.

Svoje skutočné oslobodenie žena dosahuje až v socializme vďaka realizácii plánov budovania novej spoločnosti, v ktorej jednou z hlavných úloh je úplné prekonanie nielen pozostatkov nerovného postavenia ženy v živote, ale aj všetkých prežitkov náboženského vzťahu k nej. 

< Späť na Z