adamiti

adamiti — 1. Jedna zo siekt ľavého husitského krídla táboritov. K. Marx charakterizoval tieto sekty ako „ľudovo-revolučné, evanjeliovo-komunisticko-republikánske“. Zakladatelia tejto sekty Peter Kaniš, Ján Bydlinský, Martin Húska, Václav Koranda, Mikuláš Biskupec a ďalší prijali a zradikalizovali učenie albigencov a beghardov emigrovaných do Čiech. Adamiti nabádali, aby sa ľudia „prinavrátili“ k životu bez hriechov, aký podľa náboženského mýtu viedol biblický Adam, kým sa nedopustil prvého hriechu. Adamiti vystupovali proti vykorisťovaniu, násiliu a rojčili o spoločnosti, v ktorej veci budú patriť všetkým a ľudia budú žiť ako bratia; odmietali cirkevnú organizáciu, vonkajšiu okázalosť náboženských obradov a v mene „rajskej nevinnosti“ aj rodinu. (Niektorí členovia sekty pestovali náboženský nudizmus). K ateizmu sa priblížili myšlienkou, že „boh a diabol jestvujú iba v srdciach ľudí“. V Kristovi videli len človeka. Učenie adamitov, najmä ich sociálno-politický radikalizmus a nekompromisný boj s rímskokatolíckou cirkvou boli pre mestskú a dedinskú chudobu príťažlivé, majetnejšie vrstvy táboritov však znepokojovali. Na naliehanie táboritov adamitov vyhnali z Tábora. Uchýlili sa do Přiběníc, odkiaľ ich vyhnal J. Žižka. V bitke pri Klokotách (1421) boli porazení. P. Kaniša a M. Húsku upálili. Oddiely J. Žižku celkom zničili aj zvyšky adamitov rozptýlené na juhu Čiech. Likvidácia plebejského prúdu zúžila sociálnu základňu hnutiu táboritov a bola jednou z hlavných príčin ich neskoršej porážky.

2. Kresťanskí spisovatelia nazývali adamitmi alebo adamiánmi aj asketické sekty gnostikov v 2. — 3. stor. (gnosticizmus), prisciliánov, manichejcov (manicheizmus). V 12. — 14. stor. takto nazývali aj kresťansko-plebejské heretické sekty valdéncov, beghardov, „bratstva slobodného ducha“ a i.; v 15. — 16. stor. aj anabaptistov.

< Späť na A