adorácia (lat. adoratio — klaňanie sa, vzdávanie úcty božským bytostiam, vzývanie božstva) — 1. V antických náboženstvách pôvodne prejav najhlbšej úcty božstvu pred jeho oltárom (sochou alebo iným predmetom úcty) pokľaknutím a úklonom tela, pričom ľavá ruka bola priložená k ústam a pravá sa dotýkala predmetu úcty.
2. V starom Ríme aj ceremoniál nasledujúci po spálení vnútorností obetného zvieraťa; ceremoniál vykonal žrec tak, že obídúc oltár so zdvihnutými rukami vzýval bohov, aby prijali obeť, potom sa uklonil obetujúcim a položením prstov pravej ruky na ústa obrad ukončil.
3. V prenesenom zmysle slova v starom Grécku a Ríme tiež vzdávanie pocty tzv. zbožšteným osobnostiam (apoteóza) spôsobom ako božstvu, s ktorým sa osobnosť stotožňovala, alebo z úcty k božstvu, do ochrany ktorého sa dávala.
4. V kresťanstve vzdávanie úcty bohu položením tvárou na zem (prostráciou) alebo pokľaknutím pred oltárom, monštranciou, sochou ap. Za adoráciou sa nepokladá uctievanie svätých, ich obrazov a ostatkov.
< Späť na A
