Pre náboženstvá, ktoré vysvetľujú svet tak, že ho stvoril jediný všemohúci, nanajvýš dobrotivý a vševediaci boh — konkrétne pre kresťanstvo, existencia zla je ťažko vysvetliteľná otázka. Podľa biblie za zlo však nie je zodpovedný boh, ale človek, lebo čokoľvek zlé je vo svete, „je žiadostivosť tela, žiadostivosť očí a pýcha života. To nie je z Otca, ale zo sveta, lebo zmýšľanie ľudského srdca je od mladosti zlé“.
Podľa biblie pri stvorení sveta nebolo v ňom zla; avšak prví ľudia Adam a Eva poslúchli satanáša, porušili zákaz boha trhať plody zo stromu poznania a ochutnali ich (v tom spočíva prvotný dedičný hriech) — tým však vniesli zlo do ľudskej povahy, odkiaľ sa rozšírilo po svete.
Chabosť tohto vysvetlenia, ktoré je ešte navyše v rozpore s dogmou o všemohúcnosti a dobrotivosti boha, neraz kritizovali ateisti. Pri hľadaní lepšieho riešenia tejto otázky vypracovali duchovní a idealistickí filozofi celý rad téz. Jednu z nich napr. formulujú katolícki duchovní takto; „Boh len dopúšťa zlo, aby varoval ľudí a zbavil ľudstvo jeho vplyvu.“ Táto formulácia uspokojuje nielen ideológov katolicizmu, ale aj iných náboženských prúdov; spočiatku vraj boh prostredníctvom zla skúšal človeka (v súvislosti s tým mnohé náboženstvá uznávajú reakčnú požiadavku neprotivenia sa zlu) a potom ho podľa kresťanskej vierouky spasil — vykúpil z hriechov sebaobetovaním (smrťou svojho syna). Aj toto vysvetlenie je chabé a rozporné z náboženského hľadiska: krutosť podobného spôsobu spasenia (použitím zla) protirečí dogmatickým tvrdeniam o milosrdenstve a všemohúcnosti božstva. Náboženskí ideológovia sa preto uchyľujú ku konštrukciám, ktoré predstavujú zlo nie ako zlo (napr. v neotomizme je rozpracovaná koncepcia nereálnosti zla: podľa Maritaina zlo vyjadruje len „neprítomnosť dobra, ktoré musí byť vlastné veciam“), ale priamo ako dobro, ktoré však chápe len boh a nie ľudia (korán hovorí: „možno, že čosi nenávidíte, a ono je pre vás
Náboženstvo vidí zlo predovšetkým vo všetkom telesnom, citovom: napr. v telesnej vášni, alebo podľa terminológie hinduizmu a budhizmu, v sansáre. Boj so zlom sa často spája s potláčaním telesných vášní, ktorému slúži seba obviňovanie, pokánie a modlitby veriacich. Podľa teológov bez osobitnej pomoci boha, je človek proti zlu bezmocný: „Bez boha a nádeje na záhrobný svet nemožno uchrániť človeka od skutočného zla a jeho zlého vplyvu.“ Mystický a pesimistický názor náboženstva na zlo odvádza ľudí od vysvetlenia skutočných príčin útrap a spoločenských nedostatkov, núti ľudí zbytočne tratiť sily v zdanlivom boji proti zlu a napomáha len prekvitaniu zla.
Marxizmus pri vysvetľovaní zla vychádza z toho, že zlo sa v rôznych historických podmienkach a rôznymi ľuďmi rozlične chápe, v podstate však z hľadiska ich triedneho postavenia a uvedomenia. Marxistické chápanie pojmu zla zdôrazňuje silu morálneho odsúdenia každého spoločensky nežiaduceho a škodlivého javu. V boji proti zlu marxisti nezabúdajú na relativitu tohto pojmu. („Každé dobrodenie pre jedných — hovorí F. Engels o vykorisťovateľskej spoločnosti — je nevyhnutne zlom pre druhých ...“.) Neskrývajú sa za abstraktný pojem zla, nahradzujú ním nevyhnutnú objektívnu analýzu sledu udalostí. V boji s konkrétnym zlom sa opierajú o poznanie zákonov spoločenského vývoja.
< Späť na Z
