Zjavenie Jána (gréc. Apokalypsis — zjavenie) — najstarší spis zaradený do
Nového zákona. V cirkevnej tradícii autor Zjavenia svätého Jána stotožňuje sa s autorom štvrtého evanjelia a troch listov, ktoré sa stali tiež súčasťou Nového zákona. Toto stotožnenie je neopodstatnené už preto, že Apokalypsa jazykom a štýlom inklinuje ku knihám starozákonných prorokov, zatiaľ čo Jánovo evanjelium je napísané krásnym gréckym jazykom. Čas vzniku Apokalypsy možno dosť presne stanoviť na podklade v ňom uvádzaného „čísla šelmy“, kde je reč o rímskom cisárovi Neronovi, ktorý umrel v pol. r. 68. Je zrejmé, že Zjavenie Jánovo bolo zostavené ku koncu r. 68 alebo začiatkom r. 69. Podľa predpokladu R. J.
Vippera, prvé tri a posledné dve hlavy Zjavenia, kde sa nehovorí o Baránkovi, do textu Jánovej Apokalypsy sa začlenili iba na konci
1. stor. Celkom neopodstatnená je hypotéza N. A. Morozova, podľa ktorej sa autorstvo Jánovho zjavenia pripisuje Jánovi Zlatoústemu (koniec
4. stor.).
Jánovo zjavenie je adresované siedmim kresťanským obciam na západnom pobreží Malej Ázie. Existencia nejakých iných cirkevných obcí v čase vzniku Apokalypsy z textu nevyplýva. Obsahom sa Apokalypsa veľmi líši od ostatných spisov Nového zákona. Podávajú sa v nej nesúvislé fantazmagórie o akejsi nastávajúcej zrážke medzi vojskom nebeským a silami antikrista, o tisícročnom kráľovstve Kristovom
(chiliazmus) a o konci sveta
(eschatológia). Autor mnohé veci doslovne odpísal zo židovskej apokalyptiky, najmä starozákonných kníh proroka Daniela.
F. Engels zdôrazňoval, že Jánovo zjavenie je staršie, než ostatné zachované kresťanské spisy, a že na základe tohto prameňa možno určiť charakter prvotného kresťanstva, ktoré sa ešte neoddelilo od židovstva, pre ktoré je charakteristická túžba pomstiť sa „babylonskej prostitútke“ — Rímu. Niet v ňom ani náznaku kresťanského učenia o sviatostiach a dogmách, ba ani o krste. Autor Zjavenia nepozná ani organizáciu kresťanských obcí. Ježiš sa v Apokalypse chápe ako kozmické božstvo, a nie ako bohočlovek z evanjelií. Kresťanstvo z čias Apokalypsy ani zďaleka nebolo tým náboženstvom, akým sa stalo uznesením nicejského koncilu
v 4. stor.
Príslušníci duchovenstva sa ešte
v 4. stor. (napr. Euzébius) rozchádzali v názore na Apokalypsu. Kanonizovaná bola definitívne až okolo r. 500. Pochybnosť o „božej inšpirácii“ Jánovho zjavenia vyslovili aj Luther a Zwingli. Kanonizovanú Apokalypsu začal využívať klérus a vedúci siekt, najmä v časoch sociálnych nepokojov, aby veriacich zastrašili hrozbou, že nadchádza koniec sveta. Pod živelný výklad čísla spomínanej „šelmy“ (antikrista) podstrkovali postupne mená Juliána Apostatu, Petra 1., Napoleóna, Vilhelma II. atď. Od
19. stor. náboženskí ideológovia sa utiekali k apokalyptickým predstavám o antikristovi a „konci sveta“, aby odvracali veriacich od proletárskeho revolučného hnutia. Reakčná sekta jehovistov prevzala z Jánovho zjavenia učenie o
Armageddone, pomocou ktorého sa pokúša psychicky terorizovať veriacich.
< Späť na Z
