zjavenie — vo fantastických predstavách nábožensky založených ľudí vyjavenie „pravdy” (božej vôle alebo úmyslu) bezprostredne samým bohom („vnuknutím božím”). V najrozšírenejších náboženstvách sa hodnotí ako najvyššie kritérium správnosti všetkých úsudkov, s ktorými sa musí človek vyrovnať (vo vzťahu k iným ľuďom). i ako prameň
vierouky. V starých náboženstvách sa zjavenie vyznačovalo ešte nedostatočnou vyhranenosťou. Zdokonalilo a rozvinulo sa v tých náboženských systémoch, kde je už vypracovaná dogmatika (dogmy) a v ktorých existujú teologicko-scholastické tradície. V náboženstve sa rozlišujú viaceré druhy zjavení. Mýty starých náboženstiev obyčajne opisujú priame zjavenie božstva pred veriacimi a bezprostredné vyslovenie božej vôle a pokynov, ako majú ľudia konať v istom prípade. Príklady také ho zjavenia sú veľmi známe zo starogréckej mytológie. Niekedy sa zjavenie neopisuje ako zjavenie samého boha, ale iba jeho hlasu (podľa biblie takto hovoril
Mojžiš s
Jehovom), pričom na potvrdenie božskosti hlasu sa časom uvádzali rozličné ,,znamenia" (biblia rozpráva, že boží hlas bol sprevádzaný ohnivým alebo oblačným stĺpom). Podľa náboženských učení božstvo sa najčastejšie ukazovalo veriacim alebo im vysielalo svojho posla (anjela) vo sne. V bdelom stave sa podľa biblie uskutočnilo zvestovanie panne Márii o počatí a porodení syna božieho pomocou Ducha svätého, a to prostredníctvom archanjela Gabriela; vo sne sa zase o tom dozvedel jej snúbenec Jozef (Mt. 1,
18-23). Inokedy, ako verili nábožní ľudia, božstvo oznamuje svoju vôľu spôsobom, zrozumiteľným jedine kňazom: Zeus — šelestom lístia svojho posvätného duba
(Dodona), Apolón pomocou veštkyne
(Pytia) atď. Podobný spôsob oznamu božej vôle (jej zjavenia ľuďom) prakticky splýva s vešteniami, ktoré vykonávali spravidla žreci (napr.
augurovia). Veriaci veria aj to, že zjavenie môže boh dať vo forme písomného textu. Takto podľa biblie bolo dané desať božích prikázaní (desatoro). Jahve ich vraj napísal vlastným prstom na dve kamenné dosky a na hore Sinay ich odovzdal Mojžišovi. Korán podľa ortodoxného učenia islamu je dokonca „predvečný”, t. j. existoval vždy a Alah ho zvestoval Ľuďom prostredníctvom proroka Mohameda. Brahmani považujú za predvečné zjavenie tzv. šruti. Napokon zjavenie podľa náboženských predstáv môže byť ľuďom dané prostredníctvom prorokov, najvyšších kňazov a rozličných „bohabojných” ľudí, „sluhov božích”, „svätých”, obdarených osobitnou milosťou (zvláštnou dôverou a darom boha), tzv. vnuknutím božím. Zjavenie im vraj dovoľovalo hovoriť „všetko to, a iba to, čo im prikázal boh” (formula z encykliky Providentissimus). Na tomto základe konkrétne v katolíckej cirkvi vzniklo aj učenie o
neomylnosti pápežov ako námestníkov Krista na zemi; v pravosláví učenie o „táborskom svetle”
(Palamás Gregor) a vôbec o mystickom „ožiarení” spravodlivého „božou pravdou”. V kresťanskom sektárstve je to učenie o
glossolalii, t. j. o takmer bezvedomom prorokovaní veriacich v stave nábožnej extázy, v ktorom akoby sa odhaľovala skrytá božia vôľa. V budhizme je to zase v podstate analogická idea „prežarovania” spravodlivého, ktorý dosiahol „pravdu”. V rozličných cirkevnoteologických náukách sú zvlášť charakteristické dva typy zjavenia: sväté písmo alebo
kánon a posvätné
„ústne podanie” (tradícia), ktorými sa však rozličné prípady zjavení nevyčerpávajú. Sväté písmo je sumár náboženských textov, ktorých priame či nepriame autorstvo sa bezprostredne pripisuje bohu (bohom) a ktoré sa chápu ako nezmeniteľné a definitívne, čiže kánonické. Takýmito sú
biblia v kresťanstve a židovstve,
korán v islame,
tripitáka v budhizme,
védy v brahmanizme a neskôr v hinduizme atď. Ústne podanie je súhrn náboženských textov, učení a pokynov, bohoslužobnej praxe a pod., v ktorých ako by sa tiež božská „pravda” sprostredkovala veriacim ústami rozličných „svätých ľudí”. V kresťanstve sú to spisy „cirkevných otcov”, uznesenia všeobecných cirkevných snemov — koncilov, tradičný cirkevný rituál, v judaizme
talmud, v islame
sunna, v brahmanizme
upanišády atď. Do zjavení sa zaraďujú najmä najdôležitejšie poučky a pokyny, t. j. tie, ktoré náboženskí ideológovia vyhlasujú za ľudskému umu neprístupné a teda mimo rozumové. Predkladajú sa na prijatie bez akýchkoľvek dôkazov výlučne vierou podľa
Tertuliánovho výroku „credo, quia absurdum” (verím, lebo je to absurdné). Zmyslom tohto výroku je vylúčiť kritiku absurdných náboženských téz.
Podstata „bohom zjavených” téz je vo všetkých náboženstvách hlboko reakčná. Zahmlieva vedomie ľudí protivedeckými predstavami a posväcuje ideológiu sociálneho útlaku. Ale ani vyhlásenie týchto téz za božské ich nezachránilo pred kritikou; a to nielen zo strany ateistov, ale ajmnohých veriacich. Súčasná veda odhalila a dokázala pozemský, historický pôvod „zjavených” textov, ktoré sa vydávajú za sväté písma a posvätné ústne podania. Očividné protirečenia v týchto textoch postrehli dokonca i veriaci
(biblické protirečenia). Teológovia v snahe zachrániť učenie o zjavení sú nútení manévrovať a vyhlasovať, že napr. v biblii sa nepokladá za zjavenie každé slovo, ale iba všeobecný zmysel jej učenia. Toto je zvlášť typické pre protestantizmus
(modernizmus). Viaceré cirkevné organizácie, konkrétne katolícka a pravoslávna cirkev sa k takýmto pokusom stavajú podozrivo. Na druhom vatikánskom cirkevnom koncile katolíckej cirkvi r. 1965 sa napr. prijala dogmatická konštitúcia, ktorá v podstate potvrdzuje tradičné učenie o zjavení. Taktické manévrovanie sa znovu prejavuje predovšetkým v protestantizme v pokuse vylúčiť „ústne podanie” zo sféry zjavenia. Zároveň saobyčajne rozvíjajú koncepcie tajomného „styku” veriaceho s bohom — tzv. „dialógu”, v ktorom boh akoby každému osobitne dával bezprostredne preň určené zjavenie (napr.
dialektická teológia, Buber). V katolicizme a čiastočne aj v iných kresťanských cirkvách popri starom učení o nadprirodzenom zjavení dostalo sa do obehu aj učenie o „prirodzenom zjavení”, podľa ktorého sa vyhlasuje za zjavenie už celý svet prírody a spoločenských vzťahov (ako „výtvor” boha) a jeho spoznanie ľudským rozumom. Podľa tohto učenia „prirodzené” zjavenie sa odlišuje od „nadprirodzeného” (písma svätého a ústneho podania) viac formou než podstatou, „biblia a príroda” sú vraj iba „dve knihy jedného autora” — boha. Zmysel tohto učenia, ako aj celej koncepcie „božského zjavenia” pozostáva v snahe postaviť boha a jeho „slovo” nad objektívne existujúci svet, a jeho poznanie nad vedu i ľudský rozum.
< Späť na Z
