zen al. dzen — budhizmus (jap. zosanskr. dchnjana — rozjímanie, pozorovanie) — jedna z najvýznamnejších siekt mahajánistického budhizmu (mahajána). Vznikla v Číne (čínsky — čan) asi v 5. — 6. stor. n. l. Jej zakladateľom bol mních Bodhidharma, ktorý bol presvedčený, že uprené pozorovanie otužuje ducha aj vôľu; údajne po 9 rokov pozoroval mlčky stenu. Učenie zen sa najviac rozšírilo v Cíne v 7. — 13. stor. a potom preniklo do Kórey a odtiaľ do Japonska, kde si získalo veľa prívržencov. Jeho charakteristickou črtou je téza, že pozorovaním a sebapozorovaním možno dosiahnuť „osvietenie”, pod ktorým stúpenci sekty rozumeli prebudenie „nadindividuálneho” ja, samooslobodenia od „osobného ja” i s tým spojenými súženiami a pochopenie pravej podstaty sveta. Zbaviť sa iluzórnej individuality a spojiť sa s celým svetom, t. j. pochopiť podstatu sveta, možno vraj dosiahnuť nie rozumom, ale len prebudením „intuitívnej múdrosti”. Jednou zo základných metód takéhoto osvietenia je podľa prívržencov zen dlhé rozjímanie nad podobenstvami, ktoré vypracovali budhistickí mnísi v stredoveku. Rozmýšľaniu nad podobenstvami stúpenci sekty obetujú niekedy aj celé roky a majú rozpracované metódy, ako sa na rozjímanie sústreďovať, ako zaujímať správnu polohu tela a ako správne dýchať. Ideológovia sekty touto metódou odpútavajú pozornosť svojich stúpencov od reálnych problémov tohto sveta. Skutočným cieľom a praktickým vyjadrením reakčnej podstaty učenia zen je mysticizmus a sociálna pasivita jeho prívržencov. Dôsledky toho sa prejavili v jeho silnom vplyve na buržoáznu filozofiu, v ktorej jeho tézy rozvíjali najmä D. Sudzuki a K. Nisida. Učenie zen malo v minulosti mocný vplyv na formovanie reakčného kódexu samurajskej morálky. V posledných tridsiatich rokoch iracionalizmus a intuitivizmus zen-budhizmu vzbudzuje veľký záujem amerických a západoeurópskych buržoáznych filozofov.
< Späť na Z
