V prírode v skutočnosti nevládne ľubovôľa — všetky javy sú späté rozličnými vzťahmi a vzájomne podmienené a od seba závislé. Neurčuje ich nijaká božská sila — existujú objektívne, nezávislé od človeka a ľudstva, od ľudských predstáv a náboženskej fantázie.
Každá spätosť a podmienenosť nepredstavuje však ešte zákonitosť. Priestorové a časové vzťahy sú často navzájom spojené; pritom sú to úplne rozdielne a neustálené, ojedinelé, neopakovateľné javy. Existujú zdanlivé vzájomné súvislosti medzi určitými nebeskými javmi (napr. pád meteorov) a nejakými udalosťami v osobnom živote niektorého človeka (napr. človek sa pod dojmom spadnutého meteoru začne zaujímať o astronómiu). Osobitný význam pre chápanie podstaty vecí majú príčinné vzťahy, ale ani tie ešte nepredstavujú vždy zákony prírody. Príčinne podmienené sú nielen nevyhnutné, ale aj náhodné, nepodstatné javy; zákon obsahuje len nevyhnutnú a podstatnú tendenciu v pohybe a rozvoji prírody. To nevylučuje náhodné odchýlky od zákona. Vo svojej základnej tendencii však zákon stále obsahuje nevyhnutné a podstatné v prírode vtedy, ak náhodné odchýlky sú iba doplnkom a formou iných prírodných zákonov. Život je bohatší ako zákon, ale zákon je najpodstatnejší jav v živote, existencii, rozvoji akéhokoľvek javu alebo predmetu. Podľa
Vo svojej praktickej činnosti sa človek zmocňuje vlády nad prírodou a nevyhnutne sa teda stretáva s jej zákonmi. Poznanie zákonov prírody umožňuje veda so svojimi experimentálnymi metódami výskumu. Takto poznané zákony — vedecké zákony v tejto súvislosti nie sú nič iné ako správny, praxou overený odraz a formulovanie objektívnych zákonov prírody, ktoré nezávisia od vôle a poznania vedca. Každý krok vo vývine vedy sa spája s vysvetlením nových, predtým nepoznaných zákonov prírody. V tomto zmysle zákony vedy závisia od úrovne našich vedomostí o prírode, vesmíre.
V závislosti od charakteru väzieb, ktoré obsahujú, majú zákony prírody rozličný stupeň všeobecnosti. Existencia všeobecných zákonov vôbec neznamená, že existuje nadprirodzená božská sila, ktorá zvonka usmerňuje svet. Všeobecné i špecifické zákony prírody sú zákonmi objektívneho sveta, a nie akejsi mimoprírodnej substancie. Napr. zákon zachovania a premeny energie, má taký objektívny a všeobecný charakter ako sama materiálna, fyzická príroda: je jej vnútorne vlastný, tak ako ona je neoddeliteľná od pohybu, ktorého mierou je energia.
Zákony prírody sami osebe nepredstavujú ešte subjektívnu, rozumnú, cieľavedomú činnosť — lebo príroda nemá zámerné ciele. Takúto vlastnosť pripisuje prírode teleológia, ktorá slúži ospravedlňovaniu náboženstva. Ciele a úlohy, ktoré sú formulované zámerne, majú svoje miesto len pre vývoj spoločnosti. Vznikajú v procese aktívnej činnosti ľudí. Existencia cieľov a uvedomelej činnosti, zameranej na ich dosiahnutie, je jedným z hlavných rozdielov fungovania zákonov prírody a zákonov spoločenského vývinu.
„Dejiny vývoja spoločnosti sa v jednom bode podstatne odlišujú od dejín vývoja prírody. V prírode, pokiaľ neprihliadame k spätnému pôsobeniu ľudí na prírodu, pôsobia na seba len nevedomé, slepé sily, vo vzájomnom pôsobení ktorých sa uplatňuje všeobecný zákon. V ničom, čo sa deje — ani v nespočetných zdanlivých náhodilostiach, ktoré sa javia na povrchu, ani v konečných výsledkoch, ktoré potvrdzujú zákonitosť vnútri týchto náhodilostí, sa nedeje nič ako želaný, vedomý cieľ. Naproti tomu v dejinách spoločnosti sú jednajúci s rozvahou alebo pod vplyvom vášní, usilujúci o určité ciele” (F. Engels).
Aj keď je tento rozdiel medzi vývojom prírody a spoločnosti akokoľvek významný, vôbec nemení tú skutočnosť, že histórii spoločnosti ako aj prírode sú vlastné objektívne vnútorné zákony, ktoré nenechávajú miesto pre nijaké božstvo. Bez správneho materialistického chápania zákonov prírody a spoločnosti nemožno pochopiť podstatu objektívneho sveta, nemožno prekonať náboženstvo. Ich správne chápanie podlamuje náboženský svetonázor a stáva sa významným nástrojom pretvorenia prírody a spoločnosti v záujme spoločenského pokroku.
< Späť na Z
