Základné princípy vzťahu štátu k náboženstvu a cirkvi rozpracoval V. I. Lenin ešte pred Októbrovou revolúciou. „Štát nesmie zasahovať do náboženstva, náboženské ustanovizne nesmú byť spojené so štátnou mocou. Každý musí mať úplnú slobodu vyznávať akékoľvek náboženstvo alebo nevyznávať nijaké náboženstvo, t. j. byť ateistom. ... Robiť nejaké rozdiely medzi občanmi, pokiaľ ide o ich práva, v súvislosti s náboženským vyznaním je úplne neprípustné.” Tieto požiadavky boli zakotvené do dokumentov strany a neskôr sa stali základom sovietskeho zákonodarstva o kultoch.
Základnou normou o náboženských kultoch v ZSSR je Dekrét Rady ľudových komisárov RSFSR O odluke cirkvi od štátu a školy od cirkvi zo dňa 23. 1. (5.
Dekrét o odluke v čl. 2 určil rovnoprávnosť občanov nezávisle od náboženskej príslušnosti: „Na území republiky sa zakazuje vydávať akékoľvek miestne zákony alebo nariadenia, ktoré by obmedzovali či potláčali slobodu vyznania, alebo by uzákoňovali nejaké uprednostňovanie či privilégiá na základe vierovyznania občanov.”
Demokratické práva a slobody sovietskych občanov zaručuje Ústava ZSSR (čl.
Pri nástupe do práce, či do školy alebo vstupe do spoločenských organizácií nie je nik povinný uvádzať svoju náboženskú príslušnosť. Podľa čl. 3 Dekrétu o odluke „zo všetkých oficiálnych dokumentov sa odstraňujú všetky údaje o náboženskej príslušnosti či nepríslušnosti”.
V Sovietskom zväze je uzákonená rovnoprávnosť občanov nezávisle od vierovyznania aj v otázkach rodiny a manželstva. Preto právoplatné sú výlučne manželstvá uzavreté pred občianskymi úradmi. Zápis do matriky vykonávajú iba orgány štátnej moci. Príslušnosť k rozdielnym náboženstvám nie je prekážkou pri uzatváraní manželstva. Vzájomné právne vzťahy medzi manželmi a rovnako aj medzi deťmi a rodičmi nie sú závislé od dodržiavania náboženských obradov. V Sovietskom zväze nikto nikomu nezakazuje, aby sa aj cirkevne sobášil, ale tento cirkevný akt je čisto súkromnou záležitosťou, nemá právnu účinnosť (nezakladá ani práva ani povinnosti). Sovietske zákony oslobodili ľudí od zasahovania cirkvi do rodinného života a vytvorili všetky podmienky pre šťastnú rodinu založenú na skutočnej láske.
„Akékoľvek právne obmedzenia spojené s vyznávaním akejkoľvek viery alebo nevyznávaním žiadnej viery sa odstraňujú” (Dekrét čl. 3). Náboženská viera alebo neviera nemôže však byť dôvodom, aby občan neplnil povinnosti vyplývajúce zo zákona.
Preto podľa dekrétu „nik sa nesmie odvolávať na svoje náboženské názory a neplniť si svoje občianske povinnosti” (čl. 6).
Podľa dekrétu (čl. 1) je cirkev v ZSSR úplne odlúčená od štátu. To znamená, že štát nezasahuje do cirkevných vecí a cirkev do veci štátu. Cirkev nedostáva štátne dotácie. „Všetky cirkevné a náboženské združenia sa podriaďujú všeobecným uzneseniam o špeciálnych ustanovizniach a zväzkoch a nemajú žiadne privilégia ani subvencie od štátu, ani od miestnych autonómnych a samosprávnych inštitúcií” (Dekrét čl. 10).
Cirkevné a náboženské združenia majú prostriedky z predaja premetov náboženského kultu, z poplatkov za uskutočňovanie náboženských obradov a z dobrovoľných darov veriacich. Tým je cirkev v ZSSR úplne nezávislá od štátu z materiálneho hľadiska. S prerušením materiálnych dotácii od štátu sa vylúčila možnosť vytvoriť pre nejakú cirkev či vierovyznanie privilegované postavenie.
Dekrét zrušil všetky vzťahy štátu a cirkvi, ktoré existovali v pred revolučnom Rusku. „Podujatia štátnych a iných verejnoprávnych spoločenských inštitúcií sa nespájajú so žiadnymi náboženskými obradmi a ceremóniami” (čl. 4). „Náboženská prísaha sa ruší. V nevyhnutných prípadoch sa pripúšťa len slávnostný sľub” (čl. 7). Cirkev prestala byť aparátom štátu. Sovietsky štát nezveruje cirkvi plnenie akýchkoľvek štátnych funkcií.
Dekrét zakázal „nútené získavanie poplatkov a zdaňovanie v prospech cirkevných a náboženských spolkov, ako aj donucovacie prostriedky alebo tresty zo strany týchto združení voči členom” (čl. 11). len bez donucovania zo strany štátnych orgánov a náboženskými organizáciami i duchovenstva je možná úplná sloboda vyznania. Každý občan má možnosť samostatne riešiť otázku svojho vzťahu k náboženstvu.
Jednou z najdôležitejších záruk realizácie úplnej slobody vyznania je odluka školy od cirkvi. Článok 9 dekrétu hovorí: „Škola sa odlučuje od cirkvi. Vyučovanie náboženstva vo všetkých štátnych a spoločenských aj špeciálnych školách, kde sa vyučujú všeobecno-vzdelávacie predmety, sa nedovoľuje. Občania môžu učiť, aj učiť sa náboženstvo súkromne.” Náboženstvo sa vyučuje aj na špeciálnych teologických školách. Odluka školy od cirkvi znamená koniec vnútenej náboženskej výchovy detí a ich násilného obracania na náboženskú vieru.
Jednou zo základných téz dekrétu je zbavenie cirkevných a náboženských organizácií práva vlastniť a majetkoprávnej subjektivity (čl. 12). Všetok majetok cirkevných a náboženských združení sa stal majetkom ľudu (čl. 13). Zbavenie cirkvi práva vlastniť bezprostredne vyplýva zo základnej úlohy zákonodarstva o cirkvi — obmedziť jej funkciu len na náboženské ciele, t. j. na vykonávanie náboženských obradov. Cirkev nemôže zasahovať do ekonomického života krajiny. „Budovy a predmety určené špeciálne na bohoslužobné ciele sa odovzdajú podľa nariadení miestnej či ústrednej štátnej moci do bezplatného používania príslušným náboženským združeniam” (čl. 13).
Dekrét O odluke cirkvi od štátu a školy od cirkvi nebol izolovaný. Pred jeho vydaním sa prijali viaceré zákonodarné dokumenty štátnych orgánov k mnohým otázkam vzťahu k cirkvi a náboženstvu.
Dekrét O pôde zo dňa 8. 11. 1917 zbavil cirkevné a náboženské organizácie práva vlastniť pôdu. Všetka pôda, t. j. cirkevná a kláštorná, sa stala všeľudovým majetkom. Deklarácia práv národov Ruska zverejnená dňa 15. 11. 1917 odvolala všetky národné a národno-náboženské privilégiá a obmedzenia, zrovnoprávnila práva občanov bez ohľadu na ich vierovyznanie. V decembri r. 1917 všetky cirkevno-farské školy a učiteľské semináre a všetky ďalšie nižšie a vyššie školy, ktoré viedla duchovná správa, prešli pod riadenie ľudového komisariátu osvety. Dňa 17. 2. 1918 sa kňazi — učitelia zo škôl odvolali. Dekréty O občianskom sobáši, evidencii narodenia detí a vedení matrík (31. 12. 1917), ako aj dekrét O rozluke manželstva (vydaný 1. 1. 1918) uzákonili, že právnu hodnotu má len občiansky sobáš a vzájomné vzťahy medzi manželmi, rodičmi a deťmi nezávisia od dodržiavania či nedodržiavania náboženských obradov. Pri všetkých miestnych sovietoch sa zriadili matriky. Dňa 27. 1. 1918 sa zrušila správa dvorného duchovenstva a počas dvoch dní sa rozpustila duchovná správa v armáde. Vo februári 1918 sa zrušilo vydávanie prostriedkov duchovenstvu na udržiavanie náboženských zariadení.
Dekrét Rady ľudových komisárov RSFSR zo dňa 5. 2. 1918 upevnil a rozvinul skôr vydané dekréty o náboženských kultoch. Bol vypracovaný, ako aj predošlé zákonné dokumenty o kultoch, za bezprostredného usmernenia V. I. Lenina a vyšiel s jeho podpisom. Bol podkladom všetkých dokumentov v ďalších zväzových republikách. Ostatné republikové a všezväzové normy o náboženstve a cirkvi vychádzajú z tohto Leninovho dekrétu. Doteraz ani jedna téza z dekrétu nestratila svoj význam.
Ústavy zväzových a autonómnych republík, ako aj Ústava ZSSR z r. 1936 a Ústava z r. 1977 upevnili slobodu vyznania. Článok 52 Ústavy ZSSR z r. 1977 hovorí: „Občanom ZSSR sa zaručuje sloboda svedomia, t. j. právo vyznávať ktorékoľvek náboženstvo alebo byť bez vyznania, vykonávať náboženské úkony alebo vyvíjať ateistickú propagandu. Roznecoval nepriateľstvo a nenávisť v spojení s náboženskou vierou je zakázané. V ZSSR je cirkev oddelená od štátu a škola od cirkvi.” Článok 34 Ústavy potvrdzuje rovnosť občanov: „Občania ZSSR sú si rovní pred zákonom bez ohľadu na pôvod, sociálne a majetkové postavenie, rasovú a národnú príslušnosť, pohlavie, vzdelanie, jazyk, vzťah k náboženstvu, druh a charakter zamestnania, miesto bydliska a iné okolnosti. Rovnoprávnosť občanov ZSSR sa zaručuje vo všetkých oblastiach hospodárskeho, politického, sociálneho a kultúrneho života.”
Všezväzový ústredný výkonný výbor a Rada ľudových komisárov RSFSR 8. apríla 1929 prijali dokumenty O náboženských združeniach, v ktorom sa konkretizovalo postavenie cirkevných a náboženských združení. Podobné nariadenia sa prijali aj v ostatných zväzových republikách. Neskoršie sa prijal ešte celý rad všezväzových a republikových normatívnych dokumentov, v ktorých sa určil postup pri realizácii zákonodarstva o kultoch v praxi. Komentujeme aspoň stručne základné tézy týchto dokumentov:
Veriaci občania ZSSR sa môžu zlučovať pre uspokojovanie svojich náboženských potrieb do náboženských združení a skupín. Náboženské združenie tvorí nie menej ako 20 občanov (čo dosiahli 18 rokov) jedného a toho istého kultu. Ak je počet veriacich menší, môže sa vytvoriť skupina. Veriaci, ktorí si vytvorili združenie či skupinu, môžu vykonávať náboženské obrady, modlitby a i. pobožnosti, spojené s realizáciou kultu, najímať či voliť kňazov a i. osoby, čo zabezpečujú potreby kultu, používať modlitebné priestory a i. cirkevný majetok, zbierať dobrovoľné dary od veriacich v modlitebných miestnostiach za účelom udržovania modlitebných priestorov a i. kultového majetku, ako aj kňazov a výkonných orgánov náboženského združenia. Právo riešiť všetky otázky, čo sa týkajú činnosti náboženského združenia, patrí veriacim. Na usmerňovanie činnosti náboženského združenia, plnenia funkcií spätých s používaním kultového majetku a peňažných prostriedkov, volí si náboženské združenie troch členov verejným hlasovaním, ktorí tvoria výkonný orgán. V skupine veriacich sa volí splnomocnený zástupca. Na previerku dobrovoľných darov a peňažných súm, získaných darom od veriacich, môže náboženské združenie zvoliť trojčlennú revíznu komisiu. Výkonný orgán a revízna komisia vo svojej činnosti sa podriaďujú zhromaždeniu veriacich. Kňazi či náboženské ústredie nemôžu nikoho z výkonného orgánu či revíznej komisie vyradiť. Nemôžu nič nariaďovať výkonnému orgánu, revíznej komisii spolku a veriacim občanom. Ich rozhodnutia a nariadenia majú len morálnu váhu, ich splnenie závisí od dobrovoľného súhlasu veriacich. Funkcie duchovenstva sa vymedzujú na vykonávanie náboženských obradov.
Veriaci združenia môžu dostať na základe dohody do bezplatného užívania od okresného (mestského) výkonného výboru sovietu poslancov pracujúcich špeciálne modlitebné priestory a predmety na kultové ciele. Dohodu musí podpísať najmenej 20 členov združenia, ktorí sú potom plne zodpovední za celistvosť a ochranu kultového majetku. Modlitebné priestory, ktoré majú historickú a umeleckú hodnotu a sú osobitne zaregistrované, sa poskytujú podľa tých istých podmienok ako iné modlitebné priestory, ale s povinnosťou zachovávať zákonné opatrenia o evidencii a ochrane pamiatok histórie a umenia v štáte. Veriaci môžu používať na modlitebné pobožnosti aj iné miestnosti, ktoré im prenechali súkromné osoby alebo miestne orgány štátnej moci a správy podľa zásad o prenajímaní. Každé náboženské združenie má právo používať vyhradenú budovu na pobožnosti. Dohodu môže zrušiť okresný (mestský) výbor sovietu poslancov pracujúcich, ak veriaci sa budove sami vyhýbajú, ak združenie nedodržiava podmienky dohody alebo ak sa samo rozhodne zatvoriť modlitebné priestory.
Náboženské združenie veriacich môže začať svoju činnosť len po registrácii na príslušných orgánoch. Registrácia nie je prekážkou v slobodnom uskutočňovaní náboženských obradov; je nevyhnutná aj ako doplňujúca záruka veriacim, že ich zákonné práva a záujmy ochraňujú orgány štátnej moci a správy. Rozhodnutie o registrácii náboženského združenia a otvorení modlitebných budov schvaľuje oblastný (krajský) výkonný výbor sovietu poslancov pracujúcich, Rada ministrov autonómnej republiky a v zväzovej republike bez oblastného oddelenia — Rada ministrov zväzovej republiky po prerokovaní s Radou pre veci náboženské pri Rade ministrov ZSSR.
Registrácii nepodliehajú náboženské združenia a skupiny veriacich, ktoré patria k sektám, ak ich viera a charakter činnosti má protištátny a fanatický charakter. Registrácia združení a skupín sa odvolá, ak porušia sovietske zákonodarstvo o kultoch. Zatvorenie modlitebných priestorov sa pripúšťa v týchto prípadoch: ak združeniu zrušili registráciu, t. j. ak nie je dostatočný počet veriacich, ktorí si želajú vydržiaval’ a podporovať cirkev, ak budovu treba rekonštruovať, alebo pre schátralosť budovy, ale pritom sa spolku neruší registrácia. Veriacim sa poskytne iná budova alebo si môžu prenajať inú miestnosť na pobožnosti u súkromných osôb či miestnych orgánov moci. Každé rozhodnutie o zatvorení modlitebných priestorov sa môže realizovať len vtedy, ak Rada pre veci náboženské pri Rade ministrov ZSSR sa presvedčí, že toto neznemožní veriacim určitého kultu alebo náboženského smeru, ktorí tento priestor používali, uskutočňovať svoje náboženské obrady.
Slobodné uskutočňovanie náboženských obradov sa zabezpečuje tak, aby nerušili spoločenský poriadok a nesiahali na práva občanov ZSSR. Orgány štátnej správy majú právo urobiť všetky nevyhnutné opatrenia na zabezpečenie spoločenského poriadku a bezpečnosti. Siahanie na osobnosť a práva občanov pod rúškom plnenia náboženských obradov sa trestá podľa trestného zákonníka. Náboženské združenia a skupiny aj duchovní nemôžu bez rozhodnutia okresných (mestských) výkonných výborov sovietov poslancov pracujúcich usporadúvať náboženské sprievody a ceremónie pod šírym nebom ani v bytoch a domoch veriacich. Pre náboženské sprievody, ktoré sa uskutočňujú v okolí budovy kultu a sú neoddeliteľnou súčasťou bohoslužieb, netreba osobitné rozhodnutia a upovedomenia orgánov štátnej správy vtedy, ak tieto sprievody nenarušujú normálnu pouličnú dopravu. Nábožensko-kultové obrady v domoch a bytoch veriacich na žiadosť umierajúcich alebo ťažko chorých sa môžu realizovať bez rozhodnutia a upovedomenia orgánov štátnej správy. Takisto sa môžu konať náboženské pobožnosti veriacich a zasadnutia výkonných orgánov zaregistrovaných náboženských združení a skupín.
Cirkevné a náboženské združenia v ZSSR sú v rámci určenom pre výkon kultu úplne slobodnými zväzkami rovnako zmýšľajúcich občanov, nezávislými od štátnej správy. Štát nezasahuje do vnútorného života združení, ak neporušujú sovietske zákony. Ale orgány štátnej správy nemôžu byť ľahostajné, ak ktosi znevažuje zákony, snaží sa využiť cirkev a náboženstvo na nepriateľské akcie voči ľudu a štátu. Náboženské združenia a duchovenstvo nesmú využívať pobožnosti veriacich na politické vystúpenia, ktoré protirečia záujmom sovietskej spoločnosti, nabádať veriacich, aby sa vyhýbali plneniu svojich občianskych povinností. Nemôžu tiež viesť propagandu zameranú na odtrhnutie veriacich od aktívnej účasti v štátnom, kultúrnom a spoločensko-politickom živote krajiny. To by bolo porušenie zákona o odluke cirkvi od štátu a zasahovanie do práv občanov, ktoré sú zakotvené v Ústave ZSSR.
Veriaci občania ZSSR sa zjednocujú do náboženských združení pre spoločné uspokojovanie svojich náboženských potrieb. Všetky ich ostatné potreby uspokojuje štát, odbory a i. organizácie bez ohľadu na náboženskú príslušnosť. Preto náboženské združenia a duchovenstvo nemajú právo zaoberať sa inou činnosťou, len zabezpečovaním náboženských potrieb veriacich.
Kontrolu plnenia zákonodarstva o kultoch uskutočňujú orgány štátnej moci, Rada pre veci náboženské pri Rade ministrov ZSSR a jej splnomocnenci v republikách, krajoch, oblastiach. Sú povinní prísne sledovať, aby sa všetkým občanom zabezpečila sloboda vyznania vyhlásená Ústavou ZSSR, nepripúšťal administratívny boj s náboženstvom (nezákonné zatvorenie modlitebných priestorov atď.), administratívne zasahovanie do vnútorného života cirkvi a náboženských združení, hrubý vzťah k duchovenstvu a urážanie citov veriacich. Proti náboženská, vedecko-ateistická propaganda sa dovoľuje len vo formách, ktoré neurážajú náboženské cítenie veriacich. Sovietska vláda odsudzuje a prísne trest á urážlivé činy vo vzťahu k cirkvi, veriacim a duchovenstvu. Štátne orgány zase sledujú, aby nik z tých, čo vykonávajú náboženský obrad, nenarušil sovietske zákony, aby nik nevnucoval komukoľvek náboženskú vieru a nenútil veriacich zúčastňovať sa na usporadúvaní náboženských obradov.
Sovietske zákonodarstvo o kultoch ochraňuje záujmy štátu a práva občanov zaručené Ústavou ZSSR — zodpovedá záujmom všetkého obyvateľstva ZSSR — veriacich i neveriacich občanov. Všetci sovietski ľudia — veriaci i neveriaci — žijú ako rovnoprávni občania a tvoria bratskú jednotu, aktívne sa zúčastňujú. na činnosti vo všetkých oblastiach spoločenského, politického, hospodárstva a kultúrneho života krajiny.
< Späť na Z
