Abélard Pierre

Abélard Pierre (1079-1142) - francúzsky filozof a teológ, ctiteľ antickej kultúry a predstaviteľ slobodomyseľného prúdu v  scholastike. Domnieval sa, že viera v  boha nemá byť slepá, ale zdôvodnená rozumom. Do teológie sa usiloval vniesť racionalizmus, proti čomu sa energicky postavila cirkevná reakcia. „U Abélarda nie je najdôležitejšia sama teória, ale vzoprenie sa k autorite cirkvi“ – F. Engels. V knihe Áno a nie (Sic et non, 1122) porovnával citáty zo spisov cirkevných otcov (patristika). V názoroch cirkevných autorít na náboženstvo odhalil nezmieriteľné protirečenia, a tak dospel k záveru, že náboženské učenie nemá absolútny, ale len relatívny charakter. Na základe toho vyslovil požiadavku obmedziť náboženskú vieru „rozumovými dôvodmi“. V spise Poznaj sám seba chápe svedomie ako „prírodný morálny zákon“ a za kritérium morálnosti považuje súlad správania sa ľudí s ich svedomím, a nie súlad s náboženskými dogmami. Týmto stanoviskom obnovoval tradície ranokresťanskej herézy pelagiánstva. Obhajoval právo na slobodu myslenia a rozumu, za čo ho katolícka cirkev prenasledovala. Jeho najaktívnejším prenasledovateľom bol „otec stredovekej mystiky“ Bernard z Clairvaux (1090–1153). Za neortodoxný traktát spochybňujúci dogmu o Trojici, ho odsúdili biskupské synody v Soissons (1121) a v Sens (1140). Abélard opísal svoje prenasledovanie v diele História mojich pohrôm a v listoch svojej ctiteľke Héliose, v  ktorých odhaľuje náboženský fanatizmus. Jeho názory mali v stredovekých podmienkach pokrokový význam a v mnohom prispeli k rozvoju európskeho slobodného myslenia do 17.–18. stor.

< Späť na A